slovensky / english

• ÚVOD
• FILMY
• Z HISTÓRIE
• TEXTY
• LINKY
• KONTAKT

<< texty / Dominique Willoughbye

Dominique Willoughby: Experimentálny film nie je oficiálne umenie

Dominique Willoughby je tvorcom experimentálnych filmov, pedagógom University de Paris 8 a tiež spoluzakladateľom nezávislej distribučnej spoločnosti Cinédoc, ktorá je podľa neho "malou nezávislou skupinou filmových tvorcov a priateľov, väčšinou doborovoľníkov". Vznikla v roku 1979 a jej hlavným cieľom je hľadať zabudnuté či nedocenené experimentálne filmy, zbierať a archivovať všetko, čo má súvis s históriou experimentálneho filmu a tiež ho propagovať vo forme rôznych retrospektív a prehliadok. Dominique Willoughby v Bratislave osobne predstavil tridsať zaujímavých filmových rarít z tejto zbierky v rámci Prehliadky francúzskeho avantgardného a experimentálneho filmu. Prehliadka sa uskutočnila od 7. do 9. novembra 2002 a v rámci projektu Hladné oko ju zorganizovala Nadácia - Centrum súčasného umenia v spolupráci so Slovenským filmovým ústavom, Filmovou a televíznou fakultou VŠMU a Francúzskym inštitútom v Bratislave.

Čo vy a vaši kolegovia v Cinédoc-u rozumiete pod pojmom experimentálny film?

Je to zložitá otázka, ktorá nebola nikdy úplne zodpovedaná a je vlastne čiastočne aj odpoveďou. Každý hodnotný experimentálny film by mal znovu klásť otázku, čo vlastne film je, čo je sledovanie filmu a chápanie pohyblivých obrazov, čo je počutie zvuku. Odpovedí je teda toľko, koľko je filmov. V sedemdesiatych rokoch Claudine Eizykmanová, filmová režisérka, teoretička a spoluzakladateľka distribučných spoločností Paris Film Coop a Cinédoc, vytvorila teóriu NRI, aby definovala dominujúci systém filmovej produkcie. NRI znamená: narrative (naratívny), representative (reprezentujúci), industrial (priemyselný). Avantgardný a experimentálny film pre nás predstavuje potrebné a úplné vyčlenenie z tohoto systému a vytvorenie špecifickej organizácie a filozofie filmovej tvorby a distribúcie.

Ako si vysvetľujete "infiltráciu" postupov experimentálneho filmu do filmov tzv. oficiálnej produkcie?

Akýkoľvek pokus o kompromis so systémom NRI je nemožný. Nie pre dogmaticky postulované dôvody, ale v súlade s praktickým pozorovaním konkrétnych vzťahov medzi umeleckými cieľmi a technickou, sociálnou a ekonomickou organizáciou. Experimentálny film často pracuje so základnými a špecifickými prvkami filmu ako sú pohyb, farba, strih, rytmus, čas, priestor atď. a s ich vnímaním. Tvorcovia experimentujú so špecifickými procesmi, tvarmi, vo vzťahu k vizuálnemu vnímaniu, k vizuálnej konštrukcii. Nejde o reprezentovanie reality prostredníctvom filmu, ale o vytváranie obrazových zážitkov a / alebo spochybňovanie filmových procesov. Pokusy zapojiť prvok experimentovania do systému NRI je z tohoto pohľadu paradoxom. V súčasnosti sa však stretávame s týmto paradoxom pseudo-avantgárd, ktoré využívajú výhody integrácie do zábavného systému. Experimentovanie je risk, nie oficiálne umenie sponzorované priemyslom či štátom, aj keď takéto pokusy tu stále sú. Filmový priemysel každopádne odmieta to, čo narúša dôveryhodnosť fikcie, narácie a reprezentácie. Občas sa síce snaží kopírovať niektoré zaujímavé efekty pre isté špecifické formy ako je reklama či hudobné klipy, no základná filozofia experimentálneho filmu tu nie je prítomná.

Prehliadky experimentálnych filmov sú u nás skôr zriedkavosťou, aj keď v poslednej dobe sme mali možnosť bližšie spoznať napríklad rakúsku či americkú experimentálnu tvorbu. Mohli by ste nám priblížiť francúzsku experimentálnu tvorbu päťdesiatych až sedemdesiatych rokov, ktorá je pre nás takmer neznáma?

Vo Francúzsku bolo toto obdobie na tvorbu skôr chudobné. Po druhej svetovej vojne, keď Isidore Isou založil hnutie lettristov, vzniklo v Paríži niekoľko filmov. Do programu prehliadky som ich však nezaradil, pretože sú príliš literárne a založené na jazyku. V šesťdesiatych rokoch nakrútilo zopár maliarov a umelcov niekoľko nezávislých experimentálnych filmov - a to bolo všetko. Skutočné znovuzrodenie začalo začiatkom sedemdesiatych rokov na univerzite vo Vincennes a v Paris Film Coop. Väčšina z aktérov tohto znovuzrodenia pochádza práve odtiaľto.

Ako funguje spoločnosť Cinédoc v súčasnosti? Koľko filmov sa nachádza vo vašej kolekcii?

Cinédoc distribuuje okolo 630 filmov od 173 tvorcov. Hľadáme zabudnuté či nedocenené experimentálne filmy, chránime už existujúce, zbierame a chránime rôzne materiály, texty, knihy, fotografie a objekty, ktoré majú súvis s históriou experimentálneho filmu. Organizujeme premietania a retrospektívy. Vytvorili sme bohatú "dokumentačnú" internetovú stránku (www.cinedoc.org), ktorá bude mať čoskoro aj svoju medzinárodnú verziu v angličtine. Sme skrátka malá nezávislá skupina filmových tvorcov a priateľov, väčšinou dobrovoľníkov.

Okrem propagovania experimentálnej kinematografie sa venujete aj nakrúcaniu experimentálnych filmov. Ktorí filmári mali na vašu tvorbu najväčší vplyv?

Na začiatku to bol Len Lye, ktorého filmy som videl veľmi skoro a mali vplyv na moju tvorbu. Potom tiež Hans Richter, Claudine Eizykman, Guy Fihman, Robert Breer, Pat O´Neill. I keď ich vplyv sa netýka vizuálneho štýlu, ale skôr umeleckého prístupu k filmu. Aj mnohí iní mali či stále majú na mňa akýsi vplyv, i keď skôr nepriamy: Michael Snow, Jonas Mekas, James Whitney, či David Haxton.

V rámci prehliadky budú uvedené tri vaše filmy. Prečo ste sa rozhodli predstaviť slovenskému publiku práve nimi?

Vírivé masy (1976) sú mojím prvým a úplne abstraktným filmom, ktorý som nakrútil po tom, ako som objavil experimentálny film. Predstavuje teda bod zlomu v mojej filmovej tvorbe. Stroboskopické kotúče devätnásteho storočia (1999) nie sú skutočným umeleckým filmom, ale poctou a oživením animácie devätnásteho storočia, ktorá už vtedy bola veľmi podrobne premyslená a prepracovaná. Film ukazuje, že je možno nakrútiť aj niečo ako "archeologické kino", a je tiež prácou, ktorá vznikla v spolupráci s mojimi študentmi na workshope v rámci vyučovania. A Veterná záhrada (2001/02) je prvým dielom, ktorý sa odvíja od nového bodu zlomu v mojej práci, ktorým je digitálna manipulácia obrazov.

Silvia Klasová
november 2002
 

---
newsletter >>