slovensky / english
<< texty / Vladimír Havrilla



Vladimír Havrilla o experimentálnom filme



Sochár Vladimír Havrilla patrí k priekopníkom slovenského experimentálneho filmu. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch točil na 8mm film krátke trikové a animované filmy, akcie pre kameru a v devädesiatych rokoch natočil dva krátke videofilmy. Od roku 1997 sa venuje počítačovej grafike a počítačovej 3D animácii.

E.F.: Tvoj prvý experimentálny film z roku 1972 sa volá Vtáčia žena. Vznikol pod vplyvom diania na vtedajšej   svetovej výtvarnej scéne alebo bol prirodzeným pokračovaním tvojej tvorby?

V.H.: Koncom 60-tych rokov nastala vo výtvarnom umení akási prechodová stagnácia; konceptualisti a performeri sa drali dopredu. Sochami a maľbami (hoci aj abstraktnými) opovrhovali. Ako to už chodí, performeri si boli istí, že ovládli navždy prvé miesto na výtvarnej scéne. Fakt je, že veľa sochárov aj maliarov vo svete pociovalo potrebu akejsi zmeny a jedným z východísk bolo "preskočenie" do filmu. Urobil to aj Warhol, ktorý bol jednou nohou vo filme a druhou nohou v sieotlači. Ja som vtedy obdivoval film, čo mi zostalo doteraz a vždy som skryte duše závidel filmárom, že sú na vyššej úrovni ako ja, obyčajný sochár. Aj teraz považujem film za "vyššiu" formu umenia ako je sochárstvo a maliarstvo. Keďže sa pootvorili dvere, rýchlo som tam vložil nohu a začal som toči avantgardným štýlom aj ja. Film Vtáčia žena zobrazuje odliatok - poprsie dievčaa, na ktorom sa všeličo pohybuje, naskakujú pointilistické farebné body a nakoniec je torzo obalené perím. Hlavne, že sa to pohybovalo a že v čase a priestore vznikali varianty tejto sochy. Písal sa rok 1972. Tento film robili traja ľudia: ja ako autor, moji kolegovia - výtvarníci P.T. a D.H. V tej dobe bolo vylúčené, aby v Československu nejaká súkromná osoba točila film. Amatéri - áno, ale ja som vedel, že to nie je amatérsky film, pretože to bolo len pokračovanie mojej sochárskej tvorby. Boli to časy undergroundu, hippies a cesty na mesiac. Železná opona sa pomaly zasúvala. Využívali sme posledné hodiny "sweet sixties". V tejto chvíli si spomínam, že pri tomto filmovaní sa na gramofóne krútila nová platňa Francka Zappu "Mother of inventions". Bola to vinylová platňa, ale nebola čierna, ale vylisovaná akoby z pestrofarebných vinylových psychodelických fľakov. Pri filmovaní sme boli vo vytržení.

E.F.: V akých podmienkach vznikali tvoje filmy? Vo väčšine z nich vystupovali ženy, napr. biela žena filme White, aziatská žena v Bábike, dievčatá v No limit... Takisto svoje poviedky si podpisoval ženským menom.

V.H.: Niektoré poviedky som podpísal iniciálami R.W. a prvá iniciála predstavovala ženské meno Roberta. Myslel som si, že je to veľmi šikovne zvolený pseudonym. Potom som sa kdesi dočítal, že keď je pseudonym ženský, tak je to vlastne gynonym. Takže používal som vlastne gynonym. Bolo to veľmi prefíkané. V prvom rade som chcel zabezpeči svojim poviedkam, aby nikde nikdo nezistil, kto ich písal, či žena alebo muž. Aby som si zbytočne v určitom čase nemusel zmeni meno ako to urobili najlepší čínski maliari. Aj štátna bezpečnos bola istý čas totálne dezorientovaná. Poviedky vyšli vo Svědectví, ale nakoľko naša francúzska kuriérka Sabinne B. mala moje a Tatarkove poviedky vhodené len-tak v prednej priehradke auta, bdelá a profesionálna, vysoko zdatná pohraničná stráž tieto písomnosti objavila, Sabinne pritlačili k múru, takže zaspievala. Tým pádom sa môj pseudonym preflákol.

            Jeden výborný undergrounďák, Tomáš Petřivý, doviedol ku mne svoju novú mačičku menom Tutiana Muin. Mala peknú tváričku, ako už tieto malé ázijské opičky mávajú. Obidvaja sme boli do nej bachnutí. Najprv sme si dali dobré jedielko v Perugii (aj disidenti si vedeli užíva) a tam sme dohodli natáčanie filmu. Chceli sme spoji príjemné s užitočným. Ako hovorieval Picasso, umelec má v hlave najmenej sto obrazov a niekedy jeden-dva aj namaľuje. Ja takisto. Pri zbežnej obhliadke Tutiany Muin som sa jej opýtal, či nechce posúva bábiku po abstraktnom plátne. Povedala, že áno a že či môže pri tom recitova báseň "Ruža". "Yes", odpovedal som po anglicky a dodal som tiež po anglicky, že je to filmová kamera, ktorá nemá zvuk, ale že dodatočne túto báseň tam môžeme zosynchronizova. Určite niekde doma na nejakej zvukovej kazete túto báseň mám, ale kto by sa už dnes hrabal v stovkách starých zvukových kaziet. Ak by o tento film prejavila záujem nejaká bohatá televízia, tak sa pustím do hľadania tej básničky. Báseň recitovala v nemčine. Hovorila, že je to jej najmilšia báseň.

E.F.: O čom ten film pojednáva?

V.H.: Je to polfigúra dievčaa na tmavom pozadí, pod ňou je natiahnuté veľké biele plátno bez rámu. Tutiana ukazuje prstom na rôzne časti na plátne, kde sa zjavujú výrazné farebné fľaky, ktoré sa rozpíjajú a aj sa prelínajú. Na záver na tieto fľaky naskočí malá bábika, ktorá prebieha z jedného fľaku na druhý. Na miesto, kde má prebehnú ukazuje stále ukazovákom Tutiana. Je to trikový film, a keďže sa medzi tým slnko pomaly skláňalo k západu, je plátno obohatené pohybujúcimi sa tieňami rámu okna.

E.F.: A ostatné ženské predstaviteľky?

V.H.: Boli to dievčatá vo veku medzi 18 až 22 - to je vek, v ktorom tieto mladé majú sklon k avantgarde a k umeniu. Chcú podpori všetko nezvyčajné a krásne. Niektorým sa nepodarí z rôznych dôvodov založi rodinu, a z tých sa obyčajne stávajú výrazné umelkyne. Neviem, na čo sa presne pýtaš ohľadom týchto modeliek. Či sme sa spolu aj bozkávali?

E.F.: Zaujímala ma skôr inšpirácia a zámer použi vo filmoch práve ženy.

V.H.: Všetci umelci okrem Michelangela radi zobrazovali ženy. Len Japonci objavili, že mladá žena okrem zaisovania rodovej línie má ešte inú zvláštnos. Všimli si určité estetické čaro mladých Japoniek a zriadili gejše. Všetky tieto mladé dievčatá, ktoré som vtedy poznal, boli milé, elegantné a pekné osoby. Stále som dúfal, že zostanú takýmito gejšami umenia aspoň rok. Mal som tridsa rokov a dúfal som, že tieto dievčatá zostanú ďalej ako inšpirátorky umeleckého undergroundu. Malej skupinky bratislavských undergroundových umelcov. Gone with the wind.

E.F.: Kto všetko patril k tomuto bratislavskému undergroundu 70-80 rokov?

V.H.: Ako jeden z tejto kompánie by som hneď mohol vymenova okolo 20 ľudí. Pretože však som len jeden z umelcov, nepatrí sa aby som to urobil. Medzi týmito undergrounďákmi je veľa ľudí, o ktorých viem, že by si nepriali, aby som ich menoval. Tí, ktorým to vadi nebude, ktorí patrili k motoru bratislavského undergroundu, bol určite Tomáš Petřivý a Ján Budaj. Boli sme veľmi radi, že nám pomáhal starší, uznávaný a "veľmi bystrá hlavička" Tomáš Štraus. Ten, ktorý by určite nesúhlasil, aby som ho v tomto zozname uviedol je Peter Bartoš. Nezabudnuteľné sú aj moje stretnutia v legendárnej kaviarni Palace s Ľubom Ďurčekom. V jedno sobotné odpoludnie sme sa tam vynikajúco bavili aj s Vaškom Malým, dnešným pražským biskupom. K undergroundu patril Stano Filko, ešte predtým ako odišiel do USA, kde urobil veľkú kariéru, aj keď tu ľudia nad tým ohŕňajú nos. Navštívil som ho tam v roku 1989 a videl som, že Stano žije nielen na veľkej nohe, ale aj v okruhu vynikajúcich umelcov.

E.F.: To sme ale príliš odbočili od témy filmu.

V.H.: A čo mám robi? Jediný, ktorý v tej dobe točil nezávislé filmy som bol ja a neskôr Ľubo Ďurček. Boli určite aj ďalší amatéri, ktorí točili filmy, ale tých sme nepoznali a oni neprispievali k vytvoreniu umeleckej komunity, ktorá vytvárala alternatívnu kultúru vtedajšej doby. Určite v tých časoch nebolo dôležité kto robí film, performance alebo koncept, dôležitejšie bolo, aby prispieval k udržaniu nezávislej umeleckej výpovede o svete. To robilo na Slovensku len veľmi málo ľudí. Nie viac ako tridsa. V našej undergroundovej skupinke boli ľudia, ktorí sa snažili nerobi nijaké kompromisy v umení ani v živote s hnusným komunizmom. Tvorili sme tvrdé jadro undergroundu. Okolo boli ďalšie okruhy, ktoré boli napoly v komunistických fuškách a napoly aj v alternatívnom umení. Zaujímavé bolo, že ak sa stalo, že jeden z nich vystavoval v nejakej "bočnej" miestnosti v Benátkach a dozvedeli sa to na ÚV, tento výtvarník sa písomne ospravedlnil v novinách, že vystavoval v Benátkach. A ďalší z týchto "umelcov" sa poradil so starším advokátom, čo má urobi. Ten mu poradil, aby sa ospravedlnil v rozhlase, pretože na tú správu sa zabudne, ale napísané slovo v novinách ostáva. A to by mu neskôr mohlo uškodi. Je mi jasné, že je to trochu od veci nášho rozhovoru, ale tá rada je tak dobrá, že si ju aj niekto iný môže osvoji.

E.F.: V súvislosti s "experimentálnym" umením sa používajú rôzne termíny: undergroundový, alternatívny, avantgardný. Mohol by si špecifikova tieto pojmy?

V.H.: Slovo "špecifikova" ma úplne vygumovalo. Keď hovorím o avantgarde alebo undergrounde, tak je v tom 80 % zosmiešnenia. Sú to len pomocné pojmy. Už len "underground" sa má správne poveda po slovensky: podzemie. Ale nemôžem poveda "podzemie", lebo v skutočnom podzemí sme neboli, bývali sme predsa v normálnych bytoch. Niečo iné boli "pivničiari" - skupinky mladých z Bratislavy, ktoré koncom 60-tych rokov ovládli pivnice, ale to by sme príliš odbočili do našej témy.

E.F.: Z leta 2000 mám zapísaný sen, v ktorom si sa objavil na ulici a kráčal si oproti mne. Vytiahol si papierik s poznámkami a ukázal mi ho. "Eva, toto všetko musíme natoči." Pozerala som na poznámky a páčilo sa mi, že si ich tak dôkladne pripravil. A teraz k prvej otázke: Máš v zálohe nejaké nerealizované projekty, ktoré by si rád natočil? Mnohé tvoje texty pôsobia ako filmové poviedky.

V.H.: Mám jeden nerealizovaný projekt. Jeho názov je "Tango, pieseň môjho srdca". Človek by mal urobi len jeden film a to ten najlepší. Mám rozpísaných 100-150 námetov, ale kašľa na ne, treba natoči ten jeden. Od známeho amerického režiséra som sa dopočul, že dobrý film potrebuje tri veci: Po prvé príbeh, po druhé príbeh a po tretie príbeh. Toho som sa chytil ako klieš. Neexistuje, aby som napísal nejaký scenár, ktorý by nemal silný príbeh a silnú pointu. Filmy bez príbehu sa točia na Slovensku od Jakubiska až po tých dnešných začiatočníkov.

E.F.: Alternatívny, resp. experimentálny film na Slovensku zaznamenávame až v druhej polovici 60-tych rokov v krátkej tvorbe čerstvých absolventov filmových škôl, napríklad u Hanáka a Jakubiska, v 70-tych rokoch počas "normalizácie" sú to hlavne výtvarníci, ktorí začínajú experimentova vo filme. Nebola v tom čase akási prepojenos medzi profesionálnymi filmármi a výtvarníkmi?

V.H.: Nebola. Myslím si, že ani nikde vo svete nič také nebolo, filmári boli filmári a výtvarníci robili pop-art, ale zatiaľ ešte nefilmovali. Až v druhej polovici 60-tych rokov zlacneli 16mm kamery a nastúpili veľmi kvalitné kazetové Super8. Mnohí výtvarníci si tieto kamery kúpili a začali natáča veľmi svieže diela z originálneho uhla pohľadu. Ten by "klasický filmár" nikdy nedosiahol. Klasickí filmári točili ďalej veľmi dobré filmy, ale len nové médium a obmedzenia tohto média vždy prinesú nové riešenia a nový štýl.

E.F.: Ale napríklad Jakubisko mal výtvarné vzdelanie.

V.H.: Jakubisko nemá disciplínu a nevie postavi príbeh. Nemá ani potuchy o tom, čo je to pointa. Jeho filmy môžu hocikde zača a hocikde skonči, môžu sa aj napoji dohromady a stále je to len poskakovanie bláznov. Všetky postavy v jeho filmoch sa akokeby zbláznili. Film nemusí ma príbeh, ak rozvíja charaktery a postavy. Jakubisko vyštudoval výtvarné umenie. Vidí len obrazy, ale čím je lepší v obrazoch a obrazovej technike, tým viac stráca dej. Nikdy nenatočil film s príbehom. Jeho jediný dobrý film sú Kristove roky, ten však točil v zázemí silného vplyvu školy, Prahy a svetovej umeleckej klímy. Potom odkväcol.

E.F.: Vrátila by som sa k sedemdesiatym rokom. Kto všetko mohol vidie vzniknuté filmy? Existovali súkromné, bytové projekcie? Medzi rečou si spomenul filmy fotografky Miloty Havránkovej, ktorej meno sa v súvislosti s experimentálnym filmom nikde neuvádza.

V.H.: V temnotách komunizmu aj v Bratislave existovala skupinka alternatívnych umelcov. Občas prichádzali teoretici umenia zo Západu a prechádzali bytmi a ateliérmi undergroundových umelcov. Obyčajne ich sprevádzal Tomáš Štraus. Ako zlatý klinec tejto prehliadky ich doviedol ku mne do bytu na premietanie mojich 3 a 1/2 minútových filmov. Takú dĺžku má totiž kazeta S-8. Pár premietaní sme urobili aj v kluboch, výborné filmy točil Ľubomír Ďurček a tiež zaujímavý hraný film (priam existencialistický) natočil Ján Budaj na 16-tku a farebne. Filmy Miloty Havránkovej zostali doma, na verejnosti ich nijako neukazovala. Možno im nepripisuje veľký význam. Viem, že ich robila z nadšenia, ale nakoľko nepatrila k undergroundu, nikto o tých filmoch nevie. Možno im naozaj nepripisuje veľký význam. Čo sa týka mojich "nočných" premietaní, Američania boli nadšení, nechali mi vizitky a ja som sa pripravoval na ranné vypočúvanie na ŠtB. Vždy som si pomyslel: keby ste mi nechali aspoň desa dolárov, aby som si mal za čo kúpi nový film!

E.F.: Považujem za kultúrny deficit neexistenciu komplexného archívu týchto filmov, ktoré ostávajú dobre utajným majetkom autorov a mnohé je dnes problematické prepísa vzhľadom k rýchlemu zastarávaniu techniky.

V.H.: Treba ešte chvíľku počka, kým sa Slovensko spamätá z úpadku. "Čas má dni nazvyš", ako hovorí Borges. Čím budú tie filmy ošarpanejšie, tým budú ma väčšiu hodnotu. Potom prídu nejakí inteligentní ľudia z STV a pustia krátke ukážky s dobrým komentárom v nočnom vysielaní pre elitu. Je možné, že už v roku 2030 to niekto urobí. To budem ma okolo devädesiatky.

E.F.: Mala som na mysli, že treba zozbiera filmy od všetkých výtvarníkov či performérov, ktorí v tých časoch točili.

V.H.: Mohla by to by SNG. Tam je ale veľká prezamestnanos a z toho aj útlm. Mohla by to urobi STV alebo nadácie, napríklad Open Society, ktorá má dos peňazí.

E.F.: Na Slovensku sa experimentuje málo a je skôr snaha o komerčnos a spätný zisk. Študenti na filmovej fakulte radšej točia filmy s cieľom uspie na medzinárodných festivaloch (čo má hlavne existenčné dôvody).

V.H.: A videoklipy v televízii, to je čo?

E.F.: Myslíš tie na MTV?

V.H.: Niektoré sú super. Ale aj niektoré české a slovenské videoklipy sú vynikajúce. To nevadí, že to je to komercia, hlavne, že je to na špici technologických možností. Robia ich ľudia od computerov a našastie nemajú nijaké filmové školy. Vďaka tomu majú originálne nápady.

E.F.: Vo svojej tvorbe si akoby preskočil fázu videotechniky: od 8mm filmu si prešiel na digitálny obraz počítačovej animácie.

V.H.: Moje trikové filmy boli založené na výtvarnom umení - sú to všetko vizuálne experimenty. "Námorníček" je navrhnutý pre video a je to výtvarný film. Končí tým, že po vypustení umývadla voda urobí glo-glo-glo a korková zátka s prilepeným námorníčkom zaštupľuje otvor. Pred tým je ešte pokec asi troch ľudí. Dve ženy a jeden muž čítajú pred kamerou svoje životné príbehy.

Film "Odysseov návrat" som premenoval definitívne na "Strihač časových polí" (v angličtine by to krásne znelo: "Time cutter"). Je to ažká dráma, ktorá začína v Bratislave v r.1970 a končí happy-endom v New Yorku v r.2059 pri Lincoln Center. Osem hodín filmu bude treba zostriha, ale vždy sa dá všetko zostriha, podobne ako keď balíš kufor - vždy sa tam dá da ešte jedna vec.

E.F.: Spomenula som si, že pred 2 rokmi sme natočili niekoľko video-experimentov, ktoré ostali v nezostrihanej podobe. Medzi nimi sú "stroboskopy" - počítačové obrázky točiace sa na gramofónovej platni s názvom "Modern Art, Modern Jazz".

V.H.: Podarilo sa nám to preto, lebo to bolo zimprovizované a hlavne, že bolo super letné odpoludnie. Bol to vlastne náš piknik. Ten stroboskopický efekt tu funguje?

E.F.: Myslím si, že áno.

V.H.: ČT2 má niekoľko výborných kultúrnych programov, kde by to dobre zapadlo. Ale malo by to by komentované. Musí to dosta fazónu.

E.F.: Od roku 1997 sa zaoberáš počítačovou grafikou, z ktorej vyšiel tvoj prvý krátky počítačový 3D film "Café Propeler".

V.H.: "Café Propeler" je návrh sochy generála Štefánika, ktorá sa vnára a vynára zo stredu Dunaja medzi dvomi nástupišami propeleru. Vo filme má socha výšku 30 metrov a je z čistého zlata. Socha sa pomaly otáča a keby Zem nebola zaoblená, určite by Štefánik zahliadol aj Sochu Slobody. Tá už dávno potrebuje muža. A to muža zodpovednosti. Film vysielala STV pri príležitosti 80. výročia smrti generála Štefánika. Toho človeka obdivujem. Hlavne obdivujem jeho pilotné schopnosti. Keď sa zrútili, beda, nepilotoval Štefánik!

E.F.: Zaujíma ma tvoj prechod médiami. Filmu si sa začal venova vraj z dôvodu, že si chcel zanecha sochárstvo - teda dosta sa z materiálneho sveta do nehmotnejšieho sveta. Tvoje sochy nadobúdali čoraz abstrahovanejšie tvary, zmenšovali sa až k tvojej najmenšej soche.

V.H.: Keby som mal veľký ateliér, ihneď by som začal tesa sochy z mramoru. Mramor vybrúsi a vylešti. Ku computeru a k 3D modelovaniu som sadol len preto, že to stojí relatívne málo peňazí. Najväčší pôžitok je v lete búši do mramoru a obrusova mramor a žasnú, ako sa z beztvarej hmoty pomaly vynára elegantná forma. Juraj Rusňák povedal, že tesanie sochy znamená zážitok od končeka prstov na nohách až po prsty na rukách - zážitok aj duševný aj telesný. Navyše, keď svieti slnko, človeka aj pekne opáli. A zo slabého muža sa stáva, aby som použil mexický výraz, "macho". Je to veľký zážitok. V tomto bláznivom svete je všetko možné a možno sochársky ateliér zoženiem. Henry Moore hovorí, že sochár môže urobi za rok 12 veľkých sôch, čo by vlastne bolo za najbližších desa rokov 120 sôch. Odpus, computer, ale volanie mramoru vyhralo! V 3D ateliéri je to však hra so svetlom. Starí Číňania hovorili, že aj hmota, kameň, drevo, je vlastne istý druh svetla. Súhlasím. Prišiel na to aj C. Brancusi. Svetlo z obrazovky po vypnutí fakt nezanechá nijakú stopu. Všetko zmizne. Dá sa preskakova z jedného sveta do druhého a naspä.

            Možnos vypnú aspoň jeden z dvoch svetov. A všetky haraburdy zmiznú. Totálne upratanie. Zostáva nič. A to nie metaforické, ale poctivé nič. Ako za starých čias...

máj 2003

Eva Filová

spacerspacerspacerspacerspacerspacer
° zmeniť farbu




° A k c i e

Aprés le pluie

BARBAKAN: Videotoaleta

P-SILO >Festival Images contre nature

Passage 35 EGYPT

Roxy NOD

Stredoeurópsky dom fotografie

--

° Môj obľúbený film



° P u b l i k á c i e


INYFILM/SEDF-07 [dvd]
INYFILM/ROXY-08 [dvd]

° P a r t n e r i


azyl.sk
Akademia umeni v Banskej Bystrici eject.sk Vysoka skola muzickych umeni Ministerstvo kultury SR Slovensky filmovy ustav
---
newsletter >>

dostávaj novinky
e-mailom !

---

XHTML 1.0 | validated | C S S

| design by virae |